Otvoriť hlavné menu

Necyklopedia β

Topoľčany

Topolcanyerb.gif

Topolčany sú krásne mestečko keré je situované 40 km severne od Nitry. Majú cca 28 000 obyvateľov. Obyvatelá sú všeobecne volaný Žochári.

V Topoľčanoch sa nerozpráva ale vypráva. Naše nárečí je velmi blýske Nitránčine, ale má pár rozdílov, napríklad nevypráva sa mléko, ale mliko. Samozrejme najobľúbenejšou a najvyhladávanejšou štvrťou je Palanda, ktorá momentálne vďaka dobyvateľom farebných kovov zhorela do tla a v ktorej žijú naši Rómski spoluobčania, ktorých nadovšetko milujeme.

Voľakde tu bol vynájdený a vyrobený mix hranolu a tehly, odborne nazývaný Róbert Fico.

Obsah

Jazykové zloženie obyvateľstvaUpraviť

Ako už bolo uvedené vyššie, v Topolčách sa prísne nerozpráva, ale výlučne vypráva. Pre zdôraznenie obsahového významu informácie, kerú sťeme tomu - kerému Jožkovi povyprávať, sa obvykle miesto osloveňá používa výrazový sugestívny prostriedok slovesa ,,Očúvať" a síce: ,,Očuješ (?) ...", ,,Očuvaj ... ", ,,Očuj / te". Takto rodu verný žochi pozná nosa polla kosa a dobre ví, s kým vypráva, pričom adresátom je buď ,,milý brat", ,,bratranec" alebo ,,sestranica" (v dôvernom styku najmä pred kavárňou Segafredo, kerej nido nepoví inak jak ,,U Goču" alebo pred Čalamadom alebo nebodaj cukrárňou Florida takisto adresujeme nežnejšie pohlaví ešte nežnejším označením ,,divonka"). Očuješ, velikým fó pá je začať pred žochim vyprávať bratislavsky alebo inak než poráňňe nitránsky imitáciu ortodoxnej žocharčiny spósobom ,,jaj tak tam Vy rozprávate pallo myllo vella umyvalla". Bez ohladu na to že bratranec kerý Vás očúva zázrakom odvráti zrak na iné divonky čo choďa pred Knihou alebo pred Gočom z Vansovej na vrbak (pozn.: viacmiestne motorové vozillo, spravidla autobus alebo aj ,,fazula" určený prioritne na prepravu selláka bežného z TopoľčIapa n do okolitých obcí, najmä do Obdokovic alebo na Nemečky), možete dostať pozývací cetel na volakeré z bojových podujatí konaných ex abrupto (len tak lebo špatne kukaš) okamžite na mieste, resp. inačše vybavení takto vznikutej panty (problému) ,,tu a teraz" (zjednodušená a na miestne pomery upravená reflexia zásady ,,trikrát a dosť").

KultúraUpraviť

Najnavštevovanejším pútnickým miestom v Topikoch (ako sú Topoľčany deťmi <14 nazývané) bol svojho času bezpochyby pseudo bar VOX. Nachádza na najfrekventovanejšej ulici v meste, v tesnej blízkosti kurvinca Tereza (ktorý už akosi skrachoval, no ani čil mu nikto inak nepoví). Tento kedysi veľmi útulný a príjemný bar sa však v posledných rokoch zmenil, hlavne vďaka svojim návštevníkom a ich plynulému presunu do nočného klubu - drevenej manéže pre miestnych MMA orientuvaných domorodcov - ČARLIS. Čarlis je vlastne Mekka Topoľčian, a keby tadiaľ tiekla rieka, miestna mládež sa v nej kúpe ako kedysi Ján Krstiteľ v Jordáne. Keď ste neboli v piatok alebo v sobotu v Čarlise, ako keby ste na týždeň zomreli...

Z predchádzajúceho odseku napokon nepriamo vyplýva aj miestnymi domorodcami alebo sellákmi (osobami, keré neboli ďalej ako Nitre alebo Továrnikách a ich kolokviálne označenie je všeobecnejším pojmom vo vzťahu k označeniam ,,sližár", ,,balvan", ,,sekerkár", ČUČAR a i. - očuješ, veď pozreš ďalší text nižšie), kerí vyhľadávajú túto kultúrno - športovú svätyňu zmiešaných bojových umení každý piatok (kopačky s výskokom a ostré nože), aby sa zúčastnili na echtovej topolčianskej verzií multiplayerovej kolektívnej hry FREE FOR ALL, začínajúcej žoviálnym oslovením: ,,Do koho ?" alebo ,,Čo kukaš, sellak" a končiacej sa fackami spoza hlavy, v prípade účasti profesionálnych topolčianskych kickboxerov, mma - jkárov (pozn.: tí sa už odsťahuvali skorej do Baťovky alebo Bánovíc alebo na Tesáre) zväčša trvajúcej tri až päť (obe sá prvočíslo) sekúnd. Ale keďže v Topolčach sa každý venuje bojovým športom, či už s chlapcami len tak videá kukaju, alebo organizovane sa bijú do hláv utorky a štvrtky v Impulze minimálne sedem (prvočíslo) rokov, je to naťažko. Hovoria aj tak miestni, poď von desať na jedného a máš šancu.

GastronómiaUpraviť

Ak náhodou zavítate do Topoľčian, tak nezabudnite ochutnať miestnu špecialitu, ktorú nikde inde na svete nepodávajú a tou je: rezeň s ryžou a patkáňa.

Z pravdivej histórie TopoľčianUpraviť

Príbeh honvéda Majtála ErnestaUpraviť

Keď Ferenc Jóžka v štrnástom roku vypovedal v Srbsku vojnu a policajt Klopáč mu to vybubnoval po Topoľčanoch, začali ženy vystrájať veľké lamentácie. Aj moja mama. Plakali a ježišinkovali, strach počúvať. Radšej som zutekal hľadať útechu, kde ju chlapi vždy nájdu, do Mestského hostinca. Tam sme sa s kamarátmi do svitania utešovali. Vypukla vojna, nič dobré nás nečaká.

Mama medzitým piekli koláče, aby som na fronte hladom neumrel. Ráno ma odprevadili pred bránu so slzami v očiach, s božím požehnaním a pakľom makových štriciel. A len chuderka, vzdychajú: „Jaj, Bože môj, a to naozaj budú strieľať do ľudí...?“

Som krajčír, akurát som zostrihol štrof na svadobný oblek pre seba, reku v jeseni sa očlovečím. Odchádzam slobodný mládenec. Nech, aspoň je pre mňa rukovačka o jednu ženu tichšia. „Zbohom, mama, dobre sa tu mávajú,“ rozlúčil som sa.

Na štacióne vyhrávala vojenská kapela jeden marš za druhým. Zhromaždilo sa tu ľudstva ako na jarmoku. Voľáktorých prišli odprevadiť celé rodiny. Ženy fňukali, decká vyvaľovali okále, starci si šnuptichľami pretierali zvlhnuté oči. Patroly sortírovali chlapov, ktorí sa povezú dole do Nitry a ktorí hore do Trenčína.

Z Dolniak prihrmotal dýchavičný cúg. Čierna mašina, vyperená čačinou a zástavami piroš-fehér-zold, privliekla dlhý rad svinských vagónov. V otvorených dverách stáli podgurážení Dolniaci, medzi nimi Nitrancov jako čmýdu. Pravdaže, hneď začali do nás zadrapovať. Lebo Topoľčany a Nitra majú odjakživa voľačo proti sebe. Dozaista kedysi urazili oni našich alebo naši ich. Čo to bolo, na to si dnes nikto nepamätá, muselo to však byť voľačo závažné, lebo odvtedy, keď na seba naďabíme, večne do seba zapárame.

„Žochári,“ revali z vagónov nitrianski nepriatelia, „ešte vám kŕkajú žaby na námestí?“ Inšie nevedia, len o tých žabách!

„ Nám áno,“ kričali Topoľčanci. Ale vám nemôžu, lebo nemáte námestie.“ O Topoľčanoch je známe, že majú veľké štvorcové námestie, kým Nitra len povykrivované ulice. „Trogári, kde ste nechali Corgoňa?“ revú nastupujúci žochári. „Pod hradom, pýta sa, kedy mu prídete sviečky páliť.“

Na tú urážku sa strhol náramný hurhaj. Pod Nitrianskym hradom stojí panský dom, ktorého jeden roh drží na zdvihnutých rukách nahý obor Corgoň. Nitrianci vymysleli klebetu, že pod tým holotrtáňom sa modlila topoľčianska procesia. A ešte mu aj pálila sviečky. Uznáte, to našich žralo. Či hádam nerozoznáme opachu od svätca?

Patroly sa usilovali chytro naládovať napaprčených žochárov do vagónov. Mňa vysotili medzi samých Dolniakov. Obzrel som sa, kde som sa dostal. Vidím okolo seba samé cudzie ksichty. Kukajú, akoby v živote nevideli človeka s jednou hlavou a dvoma nohami. A ja na svoj údiv zisťujem, že Nitranci majú tiež len dve ruky a dve nohy. „Aká je toto dedina?“ opýtal sa najbližší a ukázal palcom na naše mesto. Zazrel som naňho, div ho moje oči neprepichli. „V tej vašej Nitre máte o dva chlievy a tri kuríny viac,“ zahrmel som svojim hlasiskom. „A myslíte si, že ste bohvie čo!“

O Nitrancoch som do toho momentu počul samé mrcha chýry, akí sú to a čo sú to. Tak som bol pripravený, že sa na mňa vrhnú a budú zo mňa trhať kusy. Lež tento chlapík mi prívetivým úsmevom podával skoro plnú litrovku zoborského vína. To ma upokojlo. Pustil som si pár glgov, ostatok som statočne vrátil. Ponúkol ju ďalšiemu, ten zas susedovi a tak pekne dookola, až denovo priputovala ku mne. Dokiaľ sme dopili prvú fľašku, dobrá vôľa sa nám zdvihla. A pretože som bol z našich sám, nebáli sa ma hecovať. „Ty, kamarát, prečo sa Topoľčancom nadáva, že žochári?“ interesoval sa Nitranec Pachovič. Ten, čo ma privítal fľaškou. Zadíval som sa naňho jako na kultúrneho zaostalca. „To není nadávka,“ hovoril som pomaly a pretože mám hlboký basový hlas, vždy rozprávam pokojne a rozvážne. „Žochár, to je náš rodový titul.“ Dívali sa na mňa a dýchali nahlas, akoby dostali záduch. Žerú to, myslím si.

„Čo za titul,“čudoval sa Pachovič. „Aký titul?“

„Šľachtický. Taký jako barón, gróf, firšt...“ Popozeral som sa na nich smrteľne vážne, až nevedeli, či sa smiať a či to druhé.

„Panstvo, ak nechcete vyjsť naposmech, zapamätajte si, žochár, to je persóna vyberanej klasy.“

Pachovič bol vybíjanec, uškieral sa mojim rečiam. „Koľko rokov by som musel bývať, aby mi udelili ten váš titul?“ spýtal sa. „Jaj, také voľačo sa nedá získať rokmi,“ vysvetlil som vec pokojne. „Žochárom môže byť len ten, kto sa v Topoľčanoch nielenže nerodil, ale narodil sa tu aj jeho otec, dedo, pradedo, prapradedo a matka, babka, prababka, praprababka. Žochár je Topoľčanec rodom koreň-prakoreň.“ Smiali sa všetci, len ja nie. To ich pomýlilo, preto zvážneli. Jedine Pachovič vycítil, po akom ľade korčuľujem. „Žochári vždycky trepú do luftu“, smial sa mojim výmyslom. „Človek nikdy nevie či špásujú, alebo sú obyčajní chvastúni.“

„Pozor, neurážať,“ zahaltoval som trogára. „Žochári sa vždy vyjadrujú zrozumiteľne. Treba mať len dostatok inteligencie a vybadať, kedy hovoria vážne a kedy špásujú. Je to však dosť ťažké, lebo Topoľčanci o vážnom špásujú a o sprostosti hovoria vážne, podľa momentálnej nálady.“ Vagón sa chichotal nad našimi ukáračkami. Vyzvali ma, aby som vyjavil pravdu o žochároch. Reku, počúvajte dobre. „Pred rokmi stála v Topľčanoch na námestí váha, na ktorej okrem iných ťažkých nákladov vážievali do žochov pakované surové kože pre garbiareň. Jeden plný žoch mal aj sto kíl. Toľkú váhu vládali skladať a nakladať len ekstra vyberaní siláci, ktorých na tú robotu najímali. Nuž a pre tie žochy volali tých robotníkov žochármi. Po čase preniesli váhu na Jarmočnisko, garbiareň zanikla a žochári, tí po jednom vymreli. Z ničoho nič začali cudzí ľudia titulovať všetkých Topoľčancov „žochári“. Tak k tomu došlo."

Bol rad na Pachovičovi, aby povedal, prečo sú Nitranci „trogári“. „Prišlo k tomu takto,“ rozhovoril sa učene. „Kedysi vypukol v Nitre mor. Ľudia umierali bárkde na uliciach a naši ich nestačili odnášať na cintorín. Túto robotu sa chytili robiť nudzní robotníci, ktorých prezývali „trogéri“ čiže nosiči. Nuž a z toho je titul „trogári“. Jasné?“ „Aha,“ pochopil som aj ja.

Vlak na Trenčín rozkrútil kolesá, svinské vagóny s ľudským nákladom s pohli. Nahrnuli sme sa ku dverám a kývali ľuďom na štacióne. Éjlen háboru!“ „Nech žije vojna!“ zavrešťal chrapľavým hlasom opitý hazafi, červený jako paprika v septembri. Kapela na peróne spustila marš na rozlúčku. Tetzka Papriška zakričala mužovi posledné napomenutie. „Feróó´, schovaj sa na tom fronte dozadku, aby ťa netrafilo, máš doma decká.“ Stará Sonnenscheinka sa bála o vnuka, ktorý sa vyklonil z vagóna a mával obidvoma rukami. „Šamino, drž sa mašiny, aby si nespadol.“

A už vychádzame zo štácie. Zbohom rodné Topoľčany. Za mestom sa vezieme popri ceste, pozdĺž ktorej sa vinie stará topoľová aleja. Posledný znak pripomínajúci naše mesto. „Na každom kroku tu rastie topoľ,“ hovorí Pachovič. „To sa preto volá mesto Topoľčany?“ „Čoby,“ zatváril som sa mrzuto nad jeho nevedomosťou. „Stromy sa preto volajú topole, lebo rastú v Topoľčanoch. „Aj v Nitre rastú topole, kamarát!“ „ To ste si len u nás na tržnici kúpili plántu!“ Chlapi vo vagóne sa smiali, vraj si vymýšľam. „Ach, vy žochárski chvastúni,“ džugol ma do rebier trogár Pachovič. „Hovoríš to vážne, že by človek bol štont uveriť.“ Zo zadku vykríkol voľaktorý Felemagyar-Feletót: „Dajte mu dudli, nech halgatuje.“ Podali mi čerstvo načatú fľašu, vypili sme si a bolo veselšie. „Čo ešte máte v Topoľčanoch?“ vypytovali sa.

„Rieku Nitru,“ zarehlil sa Pachovič. Tešilo ho, že tá rieka sa nevolá Topoľčany, báraj tečie cez naše územie. „U nás nie je nijaká rieka Nitra,“ odbil som ho. „My máme Drik!“ „Lenže úradný názov je rieka Nitra,“ zapáral trogár ďalej. „Úradný názov natĺkajú učitelia deťom do hlavičiek a podľa toho, chúdence, musia v škole odpovedať, aby nedostali päťku. No v poriadnej spoločnosti každý hovorí po starosvetsky Drik.“

„Aj u nás hovoríme Drik,“ bránil sa Pachovič. Lenže správny je úradný názov.“ „U vás nemôžte volať tú rieku Drik, brate...“ „Ale áno, voláme ju Drik,“ trval na svojom Pachovič a ostatní Nitranci vykrikovavali, že veru je to tak. „Drik, Drik...“ „Panstvo, rozoberme to vedecky: V Topoľčanoch hovoríme „mlíko“, v Nitre „mleko“, v Topoľčanoch „polívka“, v Nitre „polevka“, v Topoľčanoch „smišny“, v Nite „smešny“, v Topoľčanoch „čirny“, v Nitre „černy“. A tak keď my máme „Drik“, musíte mať v Nitre „Drek“! Je tak alebo neni?“ Rozhihákali sa, že praj každý má, čo si zaslúži...[1]

ReferencieUpraviť