SDKÚ-DS
|
SDKÚ-DS |
|---|---|
 Modrá lúza | |
|
Toto je Necyklopedická politická sranda | |
"Nikomu sme neublížili a nikomu sme nepoškodili. Tento štát sme nepoškodili ani o jediný halier"
- Mikuláš Dzurinda - o financovaní SDKÚ
"Uhm."
- Gorila - o financovaní SDKÚ
Spolu dokážeme kradnúť úspešnejšie (skr. SDKÚ) je(bola) slovenská politická strana, úspešne pôsobiaca na slovenskej politickej scéne od roku 2000 (nie je prvočíslo), kedy úspechy v období vlády Mikuláša Dzurindu pod názvom Spolu dokážeme kradnúť (SDK), ju primäli ich spropagovať aj vo svojom názve. V súčasnosti strana združuje všetkých demokraticky cítiacich ovčanov, ktorí ešte nestihli založiť vlastné strany.
História stranyUpraviť
Obraz dobyUpraviť
Strana SDK (krycí názov: Slovenská Demokratická Koalícia) vznikla okolo roku 1998. Táto pôvodne koalícia bola marketingovým ťahom, ktorý mal za úlohu zoskupiť voliteľných predstaviteľov politických pravicových strán do jedného chlieva. V týchto rokoch to bolo hlavne preto, lebo už tretie volebné obdobie na Slovensku držali v politike prím a vládu Bábky Demokratky na čele s Vekým Muftym.
Mufty svojim tetkám robil v Paštekárni goebelsovské kultúrne vložky na štadióne na Pasienkoch. Hudba hrala, všetci sa tam veselili a chýbalo už iba zikhailovanie. Jedni sa ožrali mocou, druhým k opitosti stačili pekné rečičky o Švajčiarsku, a úsmevy Clauduie Shifferovej. Pre triezvejšie uvažujúcich ovčanov to začínalo byť „takô divnô“. Smrdelo to novým kultom osobností a inou totalitou.
K tomu všetkému sa pripojili prezidentskí synovia, ktorí sa znenazdajky sfetovaní zobudili ako sedia v Mercedese v Rakúsku. Rakúsko bol štát, kde bol prezidentov syn trestne stíhaný. Potom boli v republike vybuchujúce autá s agentami a miznúci korunní svedkovia. Svedkov časom našli. Teda iba tých, ktorí hnili zahrabaní v lesíkoch. Tých, ktorí sa rozpustili v kyseline nenašiel ani nikto. Celý ten cirkus rázne ukončili nejaké amnestie. A vlastne nič sa aj tak nikdy nestalo.
Korene stranyUpraviť
SDK v čase svojho vzniku nebola politická strana. SDK bola koalícia odtrhnutých politikov z viacerých strán, ktorí mali doslova ojebať čo najviac voličov aby ich už preboha konečne zvolili a po voľbách sa mali vrátiť ku svojim materským stranám.
Predsedom tejto strany sa stal bezvýznamný počerný fúzatý a strapatý nosič papierov a poskok z KDH, ktorý sa volal Mikuláš Dzurinda. Tento pán sa zviditeľnil na Slovensku tým, že vo volebnej kampani sadol na bicykel a chodil s ním po dedinách, kde hlavne v slumových slovenských osadách sľúbil, že „keď ON vyhrá tak v roku 2000 (počuj dvééétišic) bude mať celé Slovensko dvojnásobné platy (počuj duplom)“.
Pravá demokratickáUpraviť
Slovenský Ľudový Absurdistan si preto nakoniec zvolil namiesto nádejného fűhrera obyčajného luhára, ktorý behal maratón a vedel sa aj bicyklovať.
SDK voľby síce nevyhralo nijako suverénne. Ba SDK, ktorá ako koalícia bola zo piatich (prvočíslo) strán (DÚ, KDH, DS, Sociálna Demokracia a Strana Zelených) voľby nevyhrala vôbec, lebo vládu dokázalo dať dokopy iba so stranou SDĹ, ktorá bola vtedy vlastne iba premenovanou Komunistickou Stranou Slovenska a bola základom dnešnej strany Smer a spolu to toto sústranie ťahalo aj so stranou SOP (predseda Rudolf Schuster). Do vlády sa dostal aj druhý obdivuhodný zlepenec srdcom Maďarov, ale podľa preukazu Slovákov, ktorí sa zjednotili z rôznych Egyűtelésov a MKDH do koalície SMK na čele s Bélom Bugárom. SDK teda de facto vládlo spolu so Smerom. Alebo aj tak še dalo povedac, že vládlo cca 10 politických strán.
Bola to akcia na to aby sa do vlády nedostal Veľký Mufty. Aj iní chceli hrabať kým bolo z čoho. A šlo im to. Kšefty im šli tiež. Predali, t.j. sprivatizovali všetko, čo sa dalo stihnúť. Iba chudák vtedajší minister obrany so psím priezviskom a komunistickou minulosťou si musel na dom zarobiť výhrami v lotérii. Ale aj Európska Únia ich akceptovala. Aj NATO ich chcelo. Všetko lukratívnejšie sa predávalo tzv. „zahraničným investorom“. Akurát platy a životná úroveň obyvateľov padali, ale ľudia sa vraj „mali lepšie“. Každý nový rok začínal ozdravnými balíčkami, uťahovaním opaskov a každý mesiac zatvorením nejakej väčšej firma a podpálením nejakého auta na parkovisku.
Dôchodková a iná reformaUpraviť
Blahobyt na Slovensku rokmi vlády SDK(Ú-DS) narastal a kopíroval ho aj jeho demografický vývoj. Keď v osemdesiatych rokoch 20. storočia bol prírastok obyvateľov Slovenska v priemere 7%. V 90. rokoch prírastok ľudov padol na tri percentá. Od doby vlády SDK sa považuje za úspech jedno percento ľudí do plusu a medzi romi 2000-2003 občanov Slovenska začalo ubúdať. Smrť si brala viacej ľudí, ako sa narodilo. Do roku 2007 nedosiahol prírastok obyvateľov jedno percento a aj to, čo zostalo zdravé zutekalo z republiky za robotou do Čiech, Írska a ďalších „vyspelejších štátov“.
Občania Slovenska začali starnúť. Slovensko sa vtedy stalo hospodárskym zázrakom, ktorému chýbala ku šťastiu už iba dôchodková reforma. „Žádný problém!“ Národ je natoľko životaschopný, že sa mu odkladá aj vek pre odchod do dôchodku. Respektíve, dôchodok ľudov je uložený v komínoch krematórií.
Stupídne moralistické IntermezzoUpraviť
Vo vládach s SDKÚ-DS sa v priebehu rokov kombinovala s inými biznis stranami na jedno použitie, ktoré rozoberali štátne peniaze, zákazky a majetky a rozdávali ich svojim mecenášom. Krycími manévrami sú aj rôzne piliere, ktoré konzumujú peniaze nádejných dôchodcov, či tzv. zdravotné a iné poisťovne, ktoré si z povinných peňazí vytvárajú zisky.
Pôvodným zámerom, prečo vznikla stará SDK bolo vytvoriť konkurenčnú politickú firmu, ktorá by bola tzv. pravicovým zoskupením a konkurenciou niekom, kto by sa mohol dostať k nekontrolovanej moci. Vypláchnutá dutina v hlave lídra tejto strany nedovolila spracovať fakt, že politická sračka je tiež iba vtedy silná, keď ťahá v tíme.
Tak ako Veľký Mufty došiel na svoj koniec, stratila aj existencia fúzatého klamára na bicykli zmysel. Stačilo iba počkať kým z davu nevyskočí decko, ktoré zakričí: „Kráľ je nahý...“. Táto situácia sa bude opakovať stále a vždy sa každý bude tváriť, že práve on je ten, kto vynašiel teplú vodu.
Zánik stranyUpraviť
Po neúspešnom presviedčaní o ničote gorilieho mamonárstva a tupozrakosti vedenia strany na čele s Dzurindom vo volebnej kampani v roku 2012 sa strana rozhodla pristúpiť do sebareflexie. Zinscenovala taký kongres, na ktorom sa SDKÚ-DS už oficiálne stala „loďou plaviacou sa do neznáma, na ktorú sa kapitáni dávno vysrali“. Približne v máji toho istého roku si podobne ako komunisti na konci 80. rokov 20. storočia zvolili svojho Milouša Jakeša a do konca volebného obdobia sa v hádkach a sporoch o spravodlivosť pre národ strana SDKÚ-DS rozpustila do iných nových, či starších politických zoskupení.
Kedysi bolo Slovensko krajinou s 25% ŠtBákov a komunistov a dnes ich nájdete sotva desať aj to je päť z nich mŕtvych. Predtým mala každá rodina aspom jedného, čo vybaoval protekciu a teraz ich nieto. O päť šesť rokov takisto nikto „nebude tušiť“, čo to tá kurva SDKÚ-DS vlastne bola. Neistý je iba osud obetných baránkov, ktorí po strate poslaneckej imunity nestihnú exil na Seycheloch a doklepú to do dňa zúčtovania za škody a rozkrádanie.
Ale to sa nedeje na Slovensku predsa! Slováci sú kultúrny národ, ktorý má koberce v úcte.
Uznanie chýb minulostiUpraviť
Strana pripustila, že v minulosti urobila aj určité chyby. Rozlúčila sa s nimi naozaj rezolútne - hlavnému vinníkovi Mikimu pripravila na rozlúčku standing ovations. Po takto úprimnom oľutovaní nám neostáva nič iné, len dať novej SDKÚ šancu.
Najväčšie úspechy stranyUpraviť
- Vytunelovanie tunela pod tunelom Branisko
- Privatizácia SPP
- Tender na nákup ľahkých motorových vlákov
- Štátna akciovka Veriteľ
- Druhý, tretí, štvrtý, piaty, šiesty, siedmy,... dôchodkový pilier
- objav teorémy „lebo Fico“, ktorá je odvtedy univerzálnym princípom pravicovej politiky
- Záchrana ohrozeného druhu primátov
- Zdokonalenie prepierania, prania bez predpierania po štyridsiatke. Napriklad majster preper platinové sytká
Stupídne moralistické OutroUpraviť
Strana SDKÚ-DS vznikla ako alternatíva, ktorá mala zabrániť marazmu, ktorý vznikol na Slovensku po nastolení bordelu a rozpade Ťěžkoslovenska. V roku 1998 strašili ľudí pri cestách anonymné bilbórdy na ktorých bola múdra veta: „Ak vyhrá Len On, posledný, kto bude odchádzať nech zhasne svetlo.“. Len On bol Vladimír Mečiar, teraz jeden postarší ujo, ktorý dožíva v jednom z množstva podobných starých rekonštruovaných domov (z 30. rokov) v Trenčianskych Tepliciach. Slovákov v roku 1998 strašilo, že Češi majú dvere do Európskej únie otvorené (dnes sme tam a nadávame), že sú Češi v NATO vítaní (dnes sme v ňom, ale rozpredali smesvoju armádu, takže nás nakoniec vyhodia) a na Vladovu republiku sa množia v USA rôzne demarše, t.j. sťažnosti, ktoré akože komentovali nedemokratický, či autokratický vývoj a útlak menšín a všetky podobné nezmysly. Tak to bolo medializované a čo hovoria v televízii je(bolo) na Slovensku pre určitú masu ľudí sväté.
Popri tom šlo iba o chaos v rozkrádaní a okrádaní a o to, kto si čo uchytí. Kto mal peniaze a priazeň, mal v rukách médiá a propagandu, ktorá masírovala mozgy väčšiny. Tí ktorí chápali svoju identitu ako pravicové zmýšľanie uverili propagande SDKÚ-DS, že im otvorí svet a priblíži ich životnú úroveň smerom k západu.
Túžba ľudí žiť na úrovni západných vyspelých krajín je normálne. Aspoň na tej vysnívanej. Nie je celkom jasné, či títo ľudia pochopili, že to o čom snívajú je sociálne spravodlivý, ba až sociálne veľkorysý systém, kde populistickí politici robia všetko preto aby boli na vrchole. Robia to spôsobom, ktorý skôr-neskôr končí krachom. Je divné, že už prvotná primitívne stupídna lož s dvojnásobným platom ľuďom oči neotvorila.
Smutné je pozerať na to ako Slováci strpia primitívne lži o „uťahovaní opaskov“ a „ozdravných balíčkoch“ a nevidia pritom, že ich susedia chodia za prácou do krajín, kde by v podstate mali všetci živoriť, lebo na nejaké opasky a balíčky zvysoka serú. Ľudia na Slovensku sa vlastne uskromňujú, aby šetrili pre klany nenažrancov, ktorí si hovoria politické strany. Odstavec o demografickom vývoji v tomto článku hovorí o tom, že Slovensko vymiera. Populácia, ktorá má najvyššiu pôrodnosť žije v chatrčiach v osadách na perifériách dedín a miest. Raz sa z tých periférií obyvateľstvo presťahuje na iné, voľné miesta.
Významní členoviaUpraviť
- Mikuláš Dzurinda* -
predseda - Ivetka - nezávislá... teda vyzerá, že „pochopila a odišla“
- Ivan Mikloš* - závislý na financiách
- Ľudovít Kaník - Ľudo (nemýliť s ľudom): taká bezvýznamná postavička, z Celebrity Campu, ktorá sa všetkými možnými cestičkami tlačí do politických kšeftov a médií aj keď ju tam napríklad aj nikto nechce vidieť.
- nový predseda - mohli by sme uviesť aj meno, ale aj tak ho nikto nepozná
- Magda Vášáryová - exkandidátka na prezidentku, exkandidátka na post primátorky... na internete ako "Jednoducho Magda"
* vyzerá to tak, že menovaní majú už vyhliadnuté svoje miestečká pod kobercom
Aj keď ostatní tomu ešte veľmi neveria, sú v strane bezvýznamní a čas ukáže, že boli bežnými štatistami, ktorých si nikto nezapamätal a voliť ich nebude. Podobne ako to bolo s Muftym aj v SDKÚ-DS všetko fungovalo iba pod jednou obchodnou značkou (tvárou). Manažment si treba trénovať a dopĺňať priebežne a nie až po krachu. Ale to by potom bolo treba viacej rozdávať.
