Rhodský Kolos

Rhodský Kolos (možno aj Rhódsky Kolos, no v nijakom prípade Rhodský Kokos, ba ani Rhodský Kokso) je veľká socha, ktorú síce nikto nevidel, a práve preto je jedným (prvočíslo) zo siedmych (prvočíslo) divochov sveta. Viditeľných sôch máme plno, neviditeľné sú vzácnejšie. Kombináciou myslenia iných ďalších tvrdení o faktoch a logike existencie, by sme sa teda mohli prikloniť k tvrdeniu, že v tomto protiklade smelo môžeme Rhódskeho Kolosa priradiť ku kategórii nadľudov.

Rhódsky Kolos
Podľa dobovej kresby je jasné, že rozkročenému Kolosovi hrozilo, že mu lode natrhnú gule, ba aj riť.
Narodenie	292 P.V.T. Rhodos, Grécko
Známy vďaka	veľkostiam
Toto je ľudo, alebo aj nadľudo z Necyklopédie

Vyjadrenia tých, čo už všeličo videli a vedeli a ešte ďalších podobných vedcov tvrdia že, podobne ako Artemidin krám v Efete, patrí aj Rhodský Kolos medzi sedem čudov sveta.

Použitý materiál

Podľa náznakov gréckeho filozofa Straba spotrebovali pri stavbe sochy 500 talentov medi a 300 talentov železa. Znamená to, že na sochu sa minula kopa talentu: v dnešných mierach je to asi osemsto talentovaných ľudov, trinásť ton medi a sedem a pol tony železa. Talenty boli získané pomocou súťaže Rhodos hľadá talent, vysielanej v bronzovej televízii. Víťazi boli utratení a ich talenty použité. V rámci porovnávania talentov by sme pre názornosť mohli poznamenať, že keby sme na Kolosa použili úroveň talentov súčasných slovenských hercov, tak by ich nemohlo byť osemsto, ale približne pol milióna, čoby už bola genocída.

Veľkú časť z použitého železa a bronzu mali budovatelia zo zbraní, ktoré tam nechala Demetriova armáda, zbytok dodali Rómovia z Rómskej ríše (hlavné mesto Roma), ktorí už vtedy boli expertmi na zber surovín a recykláciu. Treba si uvedomiť, že na takéto množstvo medi bolo potrebné z káblov opáliť asi päť ton izolácie. Dym z tohto ušľachtilého čierneho procesu dal vzniknúť legende o ďalšom svetovom čude: Majáku na ostrove Farkaš.

Spôsob stavby

Viaceré historické zdroje opisujú postup stavby kolosa - sochári vraj najprv postavili nohy z vápenca a potom vyhotovili železnú konštrukciu, na ktorú postupne pridávali medené pláty, ktoré stavitelia formovali ako kožu. Vnútro sochy, ktorá stála na pätnásť metrov vysokom bielom mramorovom podstavci blízko prístavu Lindos (Mandraki), bolo vypĺňané kamennými blokmi. Zlé jazyky hovoria, že to bol betón, no asi nebol, lebo keby to bol ten betón, tak nabetón by Kolosa videl aspoň niekto.

Horné časti sochy postavili s pomocou hlinenej rampy. Rampu robotníci vyrobili tak, že po stranách sochy hromadili obrovské množstvá hliny, na ktoré potom pomaly srali a vystupovali, a tak sa dostali až k horným častiam sochy. Takýto spôsob stavby sa používal aj v starovekom Egypte, kde obklopovali jednotlivé časti stĺpov pri ich stavbe pieskom, čím si zvyšovali úroveň pôdorysu. Pomocou nej mohli vyhotoviť železnú konštrukciu celej sochy. Po dokončení stavby bola zemina opäť odstránená procesom nazývaným tunelovanie.

Rhodský kolos bol dostavaný po dvanástich rokoch, teda v roku 292 P.V.T. a bol vysoký asi 37 (ušľachtilé prvočíslo) metrov. Podľa toho postavili približne za jeden rok asi tri metre sochy. Renomovaní matematici sa domnievajú, že to by mohol byť teda aj celý meter za štyri mesiace a za mesiac vyše dvadsať centimetrov, čo je teda dosť vysoká dĺžka resp. dlhá výška.

Vzhľad

Dnes nevieme, ako socha vyzerala. Niektoré zdroje uvádzajú, že mala rozkročené nohy, z ktorých každá stála na jednom mramorovom podstavci. Lode, ktoré prichádzali do prístavu, plávali popod ňu. Piráti a ostatní moreplavci mohli takto závistne a aj nenávistne pozerať na kolosálne Kolosove vajcia.

Rozkročená póza je však málo pravdepodobná. Je to vraj preto, lebo na to socha nemala potrebnú výšku a vyššie sťažne lodí takto mohli Kolosovi roztrhnúť jeho semenníky, či zapichnúť sa do Kolosovej riti. Pravdepodobnejšia je preto menej populárna verzia, že socha mala nohy pri sebe a v pozore stála pri vstupe do prístavu alebo na kraji mesta a bola obrátená „tvárou k lesu a k Ivanovi chrbtom.“

Možné je však aj to, že nohy predsa len rozkročené mala. Vysvetľujú sa tým okolnosti, pri ktorých bol vynájdený gulečník. V tejto súvislosti je veľmi zaujímavá indícia, že „sťažeň“ sa po grécky povie „taagos“. Koexistencia rozkročeného Kolosa so sťažňami lodí dala vzniknúť aj archivárskej praktike zvanej „anál“, ktorú homosexuálne dezorientovaní Gréci v neskorších časoch dáko ešte prekrútili. Vedci sa prú aj o skutočnostiach, ktoré súvisia s preplávaní popod Kolosa počas prílivu a vyvíjajú hypotézy o tom, ako to bolo v prípade intenzívneho vlnobitia.

Veľkosti

Rhódsky Kolos bol vraj veľmi veľký. Mal veľké aj údy, ktoré kdekto rád potom všelijako obopínal (najmä ženy). V kontexte doby musíme chápať, že miery v čase keď Kolos existoval sa počítali palcami, stopami, lakťami a podobnými údnymi mierami. Preto sú Kolosove miery merané a demonštrované tiež názorne.

Rímsky spisovateľ Plínius Starší (hovorovo: Plínius Sr.) napríklad poznamenal, že len málo ľudí dokázalo obopnúť Kolosov padnutý palec a že každý z jeho prstov bol väčší ako väčšina sôch v tom období. A tak by sa dali obdivovať aj ďalšie a iné veľkosti. Jedna obdivovateľka takto umrela v kŕči keď sa obopínala okolo Kolosovho spadnutého „toho oného“. Iné historické kanály uvádzajú a aj naznačujú, že to „obopínanie“ nezamestnalo obdivovateľkine ruky.

Suma aj sumárum: Tento opis len dokazuje, že Rhodský kolos bola skutočne impozantná obluda.

Maják

Niektoré zdroje uvádzajú, že socha Kolosa slúžila aj ako maják, čiže Kolosova fakľa bola modrá a blikala. Bolo to na svoju dobu technicky riešené tak, že by sa dalo povedať že bolo až „že geniálne (či genitálne?)“.

Myslelo sa na všecko. Podstatné bolo, že Kolos sa cez deň veľmi leskol a nemusel svietiť, lebo to že sa leskol znamená, že svietil aj tak. Svietenie sa muselo zabezpečovať iba cez noc. Robili to dvaja až traja týpkovia, ktorí sedeli okolo stola v Kolosovej fakli a hrali karty a pritom aj chlastali, čo bolo zase neoficiálne. Oficiálne bolo to, že dávali pozor na to aby fakľa svietila a musela sa aj točiť.

V čase vzniku a postavenia Kolosa nebola elektrika, takže krútiť majákom musel niekto, kto nemohol diskutovať. Spočiatku to boli takí veslári z gréckych lodí zvaných „galéry“. Tí čo ich veslovali sa volali „galejníci“. Takíto galejníci mali točiť majákom. Netočili ho, kurvy, ani vtedy, keď ich dozorcovia bili bičmi po chrbtoch.

Dozorcovia sa preto tiež veľmi nadreli a tak patricijovia na Rhodose hľadali somárov, ktorí by točili majákmi len tak „mirnix-dirnix“. Boli údajne aj na Slovensku, ale nepochodili. Naveľa si to potom odsrali pravé somáre, ktoré mali prax z mletia múky v mlynoch. Oficiálne sa táto skutočnosť v staroveku nepriznávala a tak ľudovia v meste verili, že maják otáčajú galejníci.

Predloha a opis Rhódskeho Kolosa

Historici sú presvedčení, že Cháres použil ako model na stavbu kolosa macedónskeho vojvodcu Alexandra Veľkého, ktorý pre Grékov stelesňoval vzor božského a mocného hrdinu.

Na hlave mal Kolos pravdepodobne ohnivú korunu slnečných lúčov. Iní odborníci tvrdia, že sa im snívalo, že lúčov bolo celé Euro, čiže viac než tridsať korún. Pravú ruku mal kolos vztýčenú a držal v nej pochodeň, ktorá mala navádzať lode do bezpečného prístavu. Či mal Kolos vztýčené aj niečo iné, antické zdroje neuvádzajú. V každom prípade sa pri vztýčení nemyslí na kokot, ale na penis.

Kolos býva niekedy zobrazený ako holý, niekedy so zahalenými bedrami a inokedy je zasa celý oblečený. Asi to záležalo od toho, ako bolo teplo, či dokonca aj aké bolo ročné obdobie. V kronikách a iných análoch pisári tvrdia, že oblečenie zabezpečovali nezamestnaní v rámci VPP.

Kolos bol zobrazením ideálu. Jeho socha bola vždy vyzerala tak aby realisticky znázorňovala silu a pohyb. Bolo to v súlade s tým, čo sa Cháres naučil od svojho učiteľa sochára Lysippa. Socha podľa dobových záznamov musela byť vždy vyleštená Sidolom aby za slnečného svitu žiarila ako slnko samé. Podľa legendy vraj po jej dokončení Cháres nakoniec aj tak spáchal samovraždu, lebo na nej objavil malý kaz na štvorke vpravo hore.