KSS

“

Čo sa zamladi v KSS naučíš, na starobu akoby si v Smere našiel.

”

"Ak sa po roku 1989 v tejto krajine niekto osvedčil, tak to boli ľudia z bývalej komunistickej strany!"

- Robert Fico

Komunistická strana Slovenska

Komunistická strana Slovenska (tí nespravodlivo predpojatí ju neprávom nazývajú Komunistické svine Slovenska alebo Komunistische Schutzstaffel) bola podľa niektorých separatistická odnož Komunistickej Internacionály na Slovensku. V skutočnosti to bol relikt po tom ako si niekto zmyslel, že pre Slovensko založí osobitnú komunistickú odnož KSČ a potvrdí tým, že Ťěžkoslovensko je federácia. V reále to bolo aj vtedy Slovákom úplne jedno.

Pritom aké dehonestujúce vyjadrenia na KSS vychádzajú nikto si ešte stále neuvedomuje, že z jej lona pochádza väčšia časť politickej histórie Slovenska... teda ak nie rovno všetka. Inými slovami: Ak nám teraz nevládnu rovno „bývalí“ komunisti, tak sú to ich potomkovia, či príbuzní... KSS je politická strana, ktorá je kolískou filozofie slovenského politického vládnutia.

Korene

Neprajníci často hovorievajú, že slovenská komunistická strana od začiatku pracovala v sťažených podmienkach obklopená sprostým ľudom. Je to hlúposť, lebo komunistickým rajom bolo v rámci spoločnej krajiny vždy Česko. Vo voľbách po 2. svetovej vojne v roku 1946 na Slovensku získala 62% hlasov voličov vtedajšia Demokratická strana a KSS mala iba 30%. Komunisti získali väčšinu v Čechách a vďaka tomu sa stal premiérom prvej povojnovej vlády Klement Gottwald (familiárne aj Klémo).

Klémo Slovákov moc nemusel, a tak sa mohlo stať, že akože komunisti v tejto krajine nakoniec zostali takí iní, to jest takí slovenskí. Problém bol hlavne v tom, že KSS mala v svojich radoch na začiatku primálo intelektuálnych ľudov. Kompenzovalo sa to tak, že sa títo intelektuáli vychovávali z robotníckych radov zhruba takým spôsobom, ako sa dakedy vychovávali ľudia na remeslo.

Komunistická filozofia

Milý príklad z armády:

Otázka: „Varil si už, súdruh, v živote niečo?“

Odpoveď: „Niečo, súdruh, celkom ešte nie, ale u súdruhov cestárov sme varili zo smoly asfalt.“

Reakcia: „Výborne, súdruh! Budete teda súdruhom kuchárom!“

O „budúcich intelektuáloch“ teda rozhodovali v takýchto súvislostiach rôzne komisie a tak môžme iba hádať ako sa kto rozhodol, že niekto bude vedúci, námästník, riaditeľ, člen komisie, učiteľ... asi najpodstatnejšie bolo aby mal robotnícky pôvod, v kolektíve bol obľúbený a mal vrelý vzťah k Sovietskemu zväzu.

Proste jednoduchý oddaný človek, naoko(?) aj šašo a debil. Všetko to bolo naoko, lebo Slováci sa to snažili vždy nejako ojebať. Slováci vždy mali radšej pánaboha a nie nejakého politika. Pánbožko im totiž vždy všetko odpustil. Nakradnuté, prechlastané, oklamané, zbité, či zosmilnené bolo po spovedi odpustené a mohlo sa ísť ďalej. V hlavách národa existovala schizofrénia, ktorá zo Sľubu vernosti Marxizmu-Leninizmu urobila Birmovku aj s darovanými hodinkami a naopak.

Typický Slovák serie na klišé. Hodnotí človeka podľa toho, koľko dokáže vypiť a či si dá povedať. Vypiť by mal dokázať toľko aby sa obaja sťali naraz, a „dať si povedať“ znamená asi toľko, že keď by niečo tak nič a aj pomastiť vieme ak treba. Len nebyť zbytočne hrdý. Byť straníckym funkcionárom znamenalo dokopy vedieť hovno až úplné nič, ale mať moc rozhodovať a zháňanie známostí. Za dobrého komunistu sa dalo študovať na Večernej Univerzite Marxizmu-Leninizmu. Školu člen KSS skončil s takými istým teľacím mozgom, no už aj s titulom RsDr (Rerum Socialium Doctor, respektíve Rozhodnutím Strany Doktor). Známy a slávny doktor týchto vied bol Vasiľ Biľag.

KSS bola politickou stranou plnou absurdít vychovala niekoľkých členov, ktorí hýbali históriou komunizmu. Prvým dobrým príkladom bol Gustáv Husák. Stal sa komunistom napriek tomu, že mal vyštudované právo a jeho kariéra mohla mať celkom iné smerovanie. Bol komunistom aj vtedy, keď na Slovensku vládli fašisti a patril medzi popredných organizátorov ozbrojeného povstania Slovákov. Išlo mu za to o krk. Napriek tomu sa v päťdesiatych rokoch dostal ako buržoázny nacionalista pred súd a len náhodou nedostal trest smrti a bol od Klementa Gottwalda omilostený doživotným väzením.

Ďalšou osobnosťou KSS bol Alexander Dubček, ktorý najprv zblbol československý národ tým, že ten komunistom skoro uveril že má tvár, potom si zašiel pre bošteky za súdruhom Brežnevom aby nakoniec privítal pomoc bratských spriatelených armád Varšavskej zmluvy a odovzdal moc súdruhovi Gustávovi Husákovi.

Ináč povedané: Vedenie KSS na čele s nemeckým agentom Šanim Dubčekom proste nedokázalo principiálne riešiť slovensko-českú národnostnú otázku, čo vytváralo priestor pre rast iracionálnych nacionalistických tendencií a nahrávalo pravicovým a antisovietskym revizionistickým silám. Tieto sily však neboli schopné prekonať húževnatý odpor vedenia ÚV KSČ, krajských ale i okresných výborov strany, no i početnej inteligencie a pracujúcich, ktorí bojovali proti činnosti formujúceho sa pravicového antisociálneho bloku. Pravicovým silám v KSS sa nepodarilo do augusta 1968 sformovať svoje rady do ucelenej skupiny. Situáciu, ktorá by nevyhnutne viedla ku kontrarevolúcii upokojil až vstup spojeneckých vojsk 17. augusta 1968.

Daná situácia umožnila G. Husákovi, aby sa nekompromisne postavil do čela zápasu, ktorého cieľom bolo odstrániť pravicový oportunizmus z radov strany. Tento proces trvá dodnes. V KSS dodnes preto zostalo iba niekoľko dinosaurov a sú to najmä Husákovi vnuci a Biľakove deti.

KSS sa nedalo znemožniť ani koncom 80. rokov 20. storočia. Jej pohrobkovia sú infiltrovaní všade. Sú v podnikoch, sú v bankách mafiách a samozrejme v celom slovenskom politickom spektre. Jediná strana, ktorá má komunistické korene aj oficiálne deklarované a nepopierateľné je Smer, ktorý je spolčený s posledným politickým pôsobiskom Alexandra Dubčeka s krycím názvom Sociálna demokracia. Súčasní komunisti lovia voličov na slová o sociálnom zriadení.