Cibula

Cibula
Cibuľa je starým božstvom

"Doma nemá cibulu!!!"

- Meliško

Cibuľa (alebo podľa regiónov správnejšie aj cibula; detsky: zlobria zelenina) je obľúbený prostriedok ústnej hygieny, ktorý je v surovom stave odporúčaný na posledné rande, či iné prípadné obchodné rokovania smerujúce k získaniu patričného stupňa náklonnosti druhých strán.

K ťažkým konkurentom cibule patrí aj cesnak, niektoré mliečne výrobky zo susedného Česka a iní smradi.Takisto si netreba mýliť cibuľu a ožrana Ľubomíra Lennona Cibuľu, ktorý je momentálne v ťažkej životnej situácii.

Náš kontakt s cibuľou

Cibuľa na počudovanie patrí medzi zeleninu, ktorá má spoločných predkov a zadkov s tulipánmi, narcismi, či inými druhmi do seba zahľadených cibuľových pánov. Na rozdiel od nich je táto cibuľa ženského rodu, takže to bude asi nejaká ich dáma. Sama o sebe je zahalená veľkým tajomstvom, lebo nikto ešte poriadne nezistil, kde sa nachádza jej podstata. Vedci neustále bádajú, aká je vo svojom vnútri a prečo je taká významná.

Cibuľa na napriek tomu, že je to ona, nie je tak zdobená, ako je panskí príbuzní. Ona má iba svoj skromný odev. Na prvý pohľad vidíme akýsi obal, ktorý sa javí ako suchý a nijako zvlášť ju nekrášli. Keď tento obal vyzlečieme, nájdeme pod ním ďalší a my pokračujeme v tejto činnosti ďalej. Ona sa ako keby bráni a núti nás aby sme vo vyzliekaní postúpili ešte o krok. Spodná vrstva je jemnejšia, hebkejšia, často často aj belšia... sťahujeme ich za sebou jednu po druhej.

Ide to ťažšie. Sme nedočkaví a berieme si na ňu nôž. Ona sa nebojí, nebráni, červená krv z nej netečie, takže asi ju to nejako zvlášť neohrozuje. Odrazu to na nás príde a my sa pritom zvliekaní topíme v slzách. Nič sa ale nemení. nepočujeme zvuky. Všetky jej vrstvy oblečenia padajú a sú stále rovnaké.

Cibuľa sa stáva štíhlejšou a my si predstavujeme, čo asi nájdeme pod poslednou vrstvou jej záhadného rúcha. Má trup? A čo je na jej tele? Má nohy, má azda ruky a aké asi pohlavie má cibuľa? Je naozaj žena, či je dokonca hermafrodit? U niekoho by tieto predstavy spolu s nedočkavosťou mohli vyvolať erekciu, takže cibuľa by sa dala označiť aj za afrodiziakum.

Za poslednou identifikovateľnou vrstvou obalu cibule ale nastáva kruté vytriezvenie. Je tam iba akási stonka, ktorá sa dá prirovnať k vyblednutej stonke trávy. Uplakaní a možno aj vyhladnutí najprv kúsky zvrškov cibule zúrivo rozsekáme na márne kúsky a potom nimi posypeme maslový chlieb, ktorý nás nakoniec zasýti... podídeme k nášmu partnerovi, obdaríme ho širokým úsmevom a s jemným výdychom sa snažíme prisať na jeho pery... nechápeme pritom, ako je možné že náš partner sa k nám stavia s takým odporom... ako to len mohol prísť na našu neveru.

Biznis

Ako sme zistili, cibuľa je nenahraditeľným slzopudným prostriedkom. Vďaka tejto danosti si ju nevedia vynachváliť tzv. supie podniky (pohrebné služby, filmársky priemysel). Jedinou výnimkou sú snímky zaslužilého majstra militarografie, Chucka Norrisa, na ktorého neúčinkuje.

Cibuľa v slovenskej kultúre

Cibuľa má okrem svojich blahodarných účinkov aj nezastúpiteľné miesto v slovenskej kultúre. Najviac ju spopularizoval Ladislav Meliško svojimi výrokmi "Daj mi cibulu, cibulu mi daj!", "Skurvená, kuplerajská, vyjebaná, špinavá, kurviacka skurva, vyjebaná sviňa! Ale cibulu byte nemá!", "jebem cibulu" a "...lebo nemóžme jesť - nemáme cibulu!".